Čo Ti nalejem - 2.díl - Andrea

20.07.2026 19:31

V bare na sekundu zastal čas. Videla som, ako mu v hrdle pulzuje žila a ako sa mu dlane, ktoré ešte pred chvíľou sebavedomo zvierali pohár Diplomática, začali nekontrolovateľne triasť. Ten sebavedomý muž v drahom saku sa mi rozpadal pred očami.

„To... to nie je možné,“ vykoktal konečne a jeho hlas znel, akoby ho niekto drvil v lise. „Ty... Andrea? Ale veď ty si...“

„Bol? Minulosť je mŕtva, tati,“ prerušila som ho ľadovo a pomaly som si začala odväzovať barmanskú zásteru. „Teraz som tu. A ako vidíš, z toho 'sklamania', o ktorom si kedysi básnil, vyrástlo niečo, na čo si sa nevedel prestať pozerať celých pätnásť minút. Chutil ti ten pohľad, však?“

Zostal ticho, len naprázdno otváral ústa. Cítila som na sebe pohľady zvedavých štamgastov. Toto nebolo miesto na rodinné debaty. „Mám pauzu,“ hodila som cez plece kolegovi a kývla som hlavou smerom k zadným dverám. „Poď von. Ak sa ti teda z toho rumu a pravdy príliš netočí hlava.“

Vyšla som do úzkej uličky za klubom. Nočný vzduch bol ostrý, ale ja som ho vítala. Prehodila som si cez ramená krátku koženú bundu, ktorá ledva zakrývala môj crop-top. Z vrecka som vytiahla krabičku cigariet a strieborný zapaľovač. Otec vyšiel za mnou. Oprela som sa chrbtom o tehlovú stenu, zapálila si a schválne som si vyložila jednu nohu na prázdny plechový sud od piva. Moja skladaná sukňa sa vyhrnula ešte vyššie a čierne sieťované pančušky sa v šere uličky matne zaleskli. Sledovala som ho cez obláčik dymu.

„Tak čo, tati?“ vyfúkla som dym priamo jeho smerom. „Nestačí ti dych? Čakal si, že ma nájdeš niekde v priekope? Alebo si skôr sklamaný, že to dievča, ktoré ťa tak vzrušilo pri bare, nosí meno tvojho 'nepodarku'?“

„Prestaň s tým,“ vyhŕkol a urobil krok ku mne, ale okamžite zastal. „Nehovor takto. Ja som... ja som ťa len chcel chrániť.“

„Chrániť?“ zasmiala som sa hrdelne a jemne som pokývala vyloženou nohou. Nylon sa obtrel o drsný plech suda. „Pozri sa na mňa. Poriadne sa na mňa pozri. Toto som ja. Andrea. Žena, ktorú si nedokázal prijať, ale ktorú by si si teraz najradšej vzal domov, keby si nevedel, kto som. Je to choré, však?“

Urobila som dlhý šluk a sledovala som, ako sa trasie. Chcela som ho zlomiť. Nebolo mi ho ľúto – naopak, cítila som opojnú moc. Pomaly som zložila nohu zo suda a podišla som k nemu tak blízko, že sa špičky mojich topánok takmer dotýkali jeho drahých poltopánok. Schválne som vyfúkla hustý dym priamo na jeho biely golier a potom som mu končekom prsta pomaly prešla po kravate, akoby som ju chcela narovnať.

„Pozri sa na mňa, tati,“ zašepkala som a môj hlas bol sýty a nebezpečný. „Ešte pred minútou si v tom bare v duchu vyzliekal každú jednu časť môjho oblečenia. Sníval si o tom, akú mám pokožku pod tými pančuškami, na ktoré si tak uprene civel. Trasú sa ti ruky, lebo nevieš spracovať, že tá žena, po ktorej tak hriešne túžiš, je ten istý človek, ktorého si sa snažil zničiť svojimi kázňami o morálke.“

Zasmiala som sa, keď som videla, ako zavrel oči a silno prehltol. „Je to vzrušujúce, však? To poníženie. Cítiť sa ako malý chlapec pred niekým, koho si kedysi ovládal. Tak schválne... keby

som ťa teraz poprosila, aby si ma vzal niekam do ticha, urobil by si to? Dokázal by si povedať nie tej krátkej sukni, ktorá ťa tak vyviedla z miery?“

Odtiahla som sa o milimeter, len aby som videla ten zápas v jeho tvári. Ten muž bol v koncoch.

„Prečo si vlastne prišiel?“ opýtala som sa tichšie. „Náhoda?“

Zvesil ramená. „Hľadal som teba,“ priznal tak potichu, že som ho ledva počula. „Celý mesiac som sa odhodlával. Vedel som, že tu pracuješ. Ale... nebol som pripravený na to, že...“

„Že budem taká sakramentsky dobrá v tom, byť ženou?“ dokončila som za neho a víťazoslávne som sa usmiala. „Máš strach, tati. A vieš prečo? Lebo sa ti páčim. A to je tvoj najväčší hriech.“

Zostal tam stáť, opretý o studený múr, a ja som videla, ako sa v ňom bije svet starého otčima s mužom, ktorý sa práve bezhlavo prepadol do mojej pasce. Neodpovedal. Slová sa mu zasekli niekde medzi svedomím a tým, čo videl pred sebou – moju silu, moju drzosť a tie čierne sieťované pančušky, ktoré pre neho boli symbolom všetkého, čo mu teraz nedalo dýchať.

„Nič nepovieš?“ opýtala som sa a poslednýkrát som si potiahla z cigarety. „Žiadna kázeň o tom, ako by sa mala správať slušná dcéra? Žiadne vyhrážky?“

„Už nie som tvoj sudca, Andrea,“ povedal konečne a jeho hlas znel unavene, ale hlboko. „Prišiel som... lebo mi v tom dome bolo príliš ticho. A hoci to znie šialene, ty si bola to jediné, čo v ňom kedy skutočne žilo. Aj keď som to vtedy odmietal vidieť.“

To priznanie vo mne zapálilo niečo, čo nebol hnev. Na sekundu som prestala hrať tú svoju rolu a pozrela som mu priamo do očí. Videla som v nich tú istú zakázanú fascináciu, akú cítila moja vlastná pokožka pod nylonovými pančuškami pri každom jeho pohľade. Pustila som ohorok na zem a pomaly som ho rozpučila špičkou topánky, pričom som sa mu stále dívala do tváre.

„Dopi si ten rum, tati,“ povedala som ticho, hlasom, ktorý bol ako zamat a nôž zároveň. „Vyzeráš, že to potrebuješ viac než ja tvoje odpustenie. A ak sa zajtra zobudíš a stále budeš mať odvahu pozrieť sa mi do očí... vieš, kde ma nájdeš. Ale pamätaj – v tomto bare platia moje pravidlá.“

Otočila som sa na podpätkoch a bez toho, aby som sa na neho pozrela, som vošla späť do hlučného klubu. Cítila som na chrbte jeho pohľad, ktorý mi spaľoval lopatky. Už to nebola len neistota. Bol to hlad. A ja som cítila, ako mi pri tej myšlienke po tele prebehli zimomriavky. Bolo to nebezpečné, bolo to šialené, ale v ten moment som vedela jednu vec – obaja sme chceli zistiť, kam až nás tento oheň dovedie.

Keď som sa vrátila za bar, kolega na mňa mrkol: „Všetko v pohode? Ten chlapík vyzeral, že dostal infarkt.“

„V najlepšom poriadku,“ odpovedala som a schválne som si urovnala skladanú sukňu tak, aby sa mi sieťka pančušiek opäť jemne zaleskla v neóne. „Len si objednal niečo, čo mu poriadne zamotalo hlavu. A stavím sa, že mu to zachutilo.“

Pri pohľade na prázdny pohár od Diplomática, ktorý tam po ňom zostal, som cítila víťazstvo. Ten muž sa vráti. A ja som presne vedela, čo si oblečiem, keď sa tak stane.

 

Pokračovanie na budúce...